Dnes je utorok, 26.október 2021, meniny má: Demeter
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Zarábajú tí, čo sa starajú o zvieratá, viac ako tí, ČO SA STARAJÚ O ĽUDÍ?

september 21, 2021 - 13:15
V poslednom období niekoľkokrát vyplávali na povrch závažné prípady zlého zaobchádzania a násilia páchaného na senioroch v zariadeniach sociálnych služieb. Vlna kritiky sa takmer vždy znesie na opatrovateľky v týchto zariadeniach. Každá minca má však dve strany a nič nie je čierno-biele. Poslanec Národnej rady SR Martin Borguľa dlhodobo prináša podnety, ako zlepšiť starostlivosť o seniorov. V aktuálnom rozhovore upozorňuje na jednu z príčin vážnych problémov – nedocenenú prácu opatrovateliek.
Foto: 
shutterstock.com

martin_borgula.jpg

Ing. Martin BORGUĽA, poslanec Národne rady Slovenskej republiky
Zarábajú tí, čo sa starajú o zvieratá, viac ako tí, ČO SA STARAJÚ O ĽUDÍ?
Ing. Martin BORGUĽA, poslanec Národne rady Slovenskej republiky

Pán poslanec, v dnešnom rozhovore sa budeme rozprávať o práci opatrovateliek. Platí v praxi otázka z titulku nášho rozhovoru, že tí, čo sa starajú o zvieratá, zarábajú viac ako tí, čo sa starajú o ľudí?

Áno, žiaľ, je to pravda. Práca opatrovateliek patrí na Slovensku medzi povolania s najnižším platovým ohodnotením. A tiež najmenším spoločenským statusom. Všetci o nich hovoria, ale v skutočnosti sú neviditeľné. Priemerná mzda opatrovateľky u nás je niečo vyše 600 eur (v Bratislave a okolí je to viac). A pritom je to nesmierne psychicky aj fyzicky náročná práca. Niet sa čo čudovať, že o túto prácu potom nie je záujem, opatrovateliek je žalostne málo, a tak sa v zariadeniach sociálnych služieb dejú aj veci, ktoré by sa tam diať nemali. Je to jeden veľký začarovaný kruh.

Hovoríte, že za prípadmi zanedbávania, zlého zaobchádzania v zariadeniach je skôr systémová chyba ako individuálne zlyhanie?

Presne tak. Určite niekde išlo aj o individuálnu chybu konkrétneho opatrovateľa, ale vo väčšine prípadov ide o systémovú chybu nášho nedokonalého a finančne hlboko podhodnoteného sociálneho systému. V zariadeniach sociálnych služieb a v teréne je alarmujúci nedostatok opatrovateliek. Chýba nám asi dvadsaťtisíc žien a mužov, ktorí by sa starali o starých rodičov, rodičov a jedného dňa o nás. Dôvod? Nie je to práve práca, o ktorú by ste sa išli potrhať. V tejto oblasti azda viac ako v ktorejkoľvek inej funguje obrovský paradox: na jednej strane enormná, stále rastúca potreba týchto ľudí, na strane druhej nedôstojné platy, často zlé pracovné podmienky a nízky spoločenský status. Čo je potom dôsledkom takéhoto veľkého nedostatku pracovnej sily? No to, že na jedného opatrovateľa pripadá aj štyridsať klientov v zariadení. Nie je v silách jedného človeka, aby sa profesionálne, kvalitne (a ešte s láskou a porozumením, ktoré od nich ako samozrejmosť vyžadujeme) postaral o takýto počet ľudí. Mnohí si vyžadujú špeciálnu starostlivosť, potrebujú mať čas na to, aby všetkých opat rili, nakŕmili, umyli... Väčšina z tých ľudí má vážne diagnózy, často aj psychiatrické alebo sú to ležiaci pacienti. Aj keby opatrovateľ akokoľvek chcel, nie je možné toto zvládnuť.

Prečo máme takýto nedostatok opatrovateliek? Je známe, koľko Sloveniek robí túto prácu v zahraničí...

Áno, mnohé naše ženy, ale aj muži, dávajú prednosť práci v zahraničí. Dôvod je prozaický: doma pracujú za minimálnu mzdu, vonku si zarobia aj dvakrát viac. Len v Rakúsku pracuje 35 000 slovenských opatrovateliek a opatrovateľov. Ďalších asi 10 000 v Nemecku, Holandsku, vo Švajčiarsku. Tieto krajiny už dávno pochopili, že so zmenou demografickej krivky a neustále rastúcim počtom ľudí v seniorskom veku musia zmeniť aj status a hlavne finančné ohodnotenie tých, čo sa o starých, často nevládnych či odkázaných pacientov starajú. Mnohé ženy sa aj chcú vrátiť, alebo sa už vrátili, pretože chcú pracovať doma. Nakoniec ich ale odradí nielen nižší plat, ale aj horšie pracovné podmienky. V našich sociálnych zariadeniach napríklad chýbajú základné pomôcky, takže musíte manipulovať s chorými, nevládnymi klientmi. V zahraničí boli zvyknuté na lepšie podmienky po všetkých stránkach, takže nakoniec buď opäť odchádzajú pracovať von, alebo si doma nájdu úplne inú prácu.

Keď sa povie opatrovateľka, ľudia si často predstavia pani, ktorá robí základnú hygienu babičke či dedkovi a potom im uvaria čaj a spolu si čítajú. To je asi dosť skreslená predstava...

Úplne. Ako hovoria samotné opatrovateľky: „opatrovateľka – to je dnes skoro ako nadávka. V spoločnosti sme vnímané ako tie, čo utierajú zadky“. Neviem, kde nastala chyba, že práve toto povolanie je také zaznávané a pokladané za podradné? Že v našej spoločnosti máme také zlé povedomie o opatrovateľoch a opatrovateľkách, pritom ich zamestnanie patrí po fyzickej aj psychickej stránke k najnáročnejším? Keď som hovoril s vedením Komory opatrovateliek Slovenska, ktorá bojuje za lepšie postavenie opatrovateliek u nás, hovorili mi doslova o otrockej práci. Je to práca, ktorá v sebe spája odborné úkony (práca za zdravotné sestry, ktoré v zariadeniach chýbajú), opatrovateľskú starostlivosť, „psychologickú“ pomoc, obyčajné (ale nie samozrejmé) ľudské vlastnosti ako lás kyplnosť a empatiu. K tomu si ešte prirátajte síce neoficiálnu, ale bežnú prácu upratovačky a „práčky“. Muži túto prácu zväčša odmietajú robiť – uvedená náročnosť spojená s minimálnou mzdou nie je práve lákavou kombináciou. Prevažne ju teda vykonávajú ženy, a tie robia naozaj všetko. Napríklad aj zdvíhajú nevládnych pacientov, ktorí vážia od šesťdesiat do sto kíl, hoci, ak by sme mali dodržiavať zákon (ten o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a tiež pravidlá BOZP), môžu ženy dvíhať bremená maximálne do pätnásť kíl... To len taká perlička, čo je okrem množstva iných ťažkostí neoddeliteľnou súčasťou tejto práce. My „vonku“ si nevieme ani predstaviť, akú obrovskú zodpovednosť majú a pod akým tlakom pracujú.

Predpokladám, že v súčasnej pandémii sa situácia v sociálnych zariadeniach ešte zhoršila...

Pandémia zlú situáciu v opatrovateľských domoch nespôsobila, tá tu je už roky. Pandémia ju len odhalila. A áno, poukázala na obetavú prácu mnohých opatrovateliek, ktoré boli ochotné zatvoriť sa do karantény s nakazenými seniormi, byť niekoľko týždňov bez rodiny alebo ťahať celodenné či dokonca dvoj- až trojdňové šichty. Ich vyčerpanosť bola na hranici únosnosti. Za toto im patrí jedno veľké ĎAKUJEME!

Všetci raz zostarneme. Možno si dnešní mladí myslia, že toto sa ich netýka, ale mýlia sa. Táto téma sa týka všetkých, nielen dnešných seniorov. Okrem toho, spoločnosť starne rýchlejšie ako kedykoľvek v minulosti. Ak sa nezreformuje sociálny systém, môže sa stať, že o pár rokov sa už o nás nebude mať kto postarať.

- - Inzercia - -